"Zo začiatku sa 2. program dokonca divákom pozdával zaujímavejší a
zábavnejší, než ten prvý. Jeho koncepcia bola totiž pripravovaná ešte
pred začiatkom normalizácie," povedal Milan Antonič. V nedeľu 10.
mája uplynie 50 rokov od chvíle, keď 2. program Československej
televízie (ČST) začal vysielať.
V roku 1970 sa Československo zapojilo do celoeurópskej kolorifikačnej inovácie v oblasti televízneho vysielania. "Farebné
vysielanie si vyžadovalo vlastné technologické zariadenia, preto sa na
najvyššej štátnej úrovni rozhodlo o budovaní 2. programu televízneho
vysielania. Už 14. februára 1970 odvysielala televízia farebné priame
prenosy z Majstrovstiev sveta v lyžovaní z Vysokých Tatier," vysvetlil Antonič.
Ako dodal, spolu so začiatkom vysielania 2. programu sa 10. mája 1970
zároveň začalo pokusne vysielať aj vo farbe. Spočiatku mohlo 2. program
na Slovensku sledovať iba niekoľko tisíc koncesionárov v dosahu
bratislavského vysielača Kamzík, o rok neskôr už aj v dosahu vysielača
Dubník na východnom Slovensku. Šírenie 2. programu postupovalo pomaly,
majitelia starších typov televízorov si museli dokupovať rôzne
konvertory, aby si ho mohli naladiť, 2. program mal vlastnú, nezávislú
sieť vysielačov. V prvých mesiacoch vysielal iba v utorok, štvrtok a
nedeľu. Rozsah postupne narastal, v roku 1972 už vysielal 4 dni do
týždňa a v roku 1973 už to bolo 5 dní.
Podobne sa rozvíjalo aj farebné vysielanie. Napríklad 15. novembra 1970
odvysielala televízia prvú vo farbe zaznamenanú inscenáciu, baletnú
suitu Carmen. „Zaujímavé je, že sa vysielala na oboch programoch súbežne, na prvom čiernobielo a na druhom farebne," doplnil Antonič.
Riadne a pravidelné farebné vysielanie sa v ČST začalo 9. mája 1973, keď
už 2. program pokrýval asi 43 percent československého územia a cca 53
percent obyvateľstva. Na Silvestra roku 1973 sa po prvý raz celý zábavný
program "na dvojke" vysielal vo farbe.
Farba však nebola jedinou ambíciou 2. programu. Mal byť progresívny,
novátorský, mali sa na ňom skúšať nové nápady, formáty, postupy. Navyše
bol 2. program odlišný v Českej a v Slovenskej republike, dalo sa teda
hovoriť o dvoch národných okruhoch. "Napriek papierovej federalizácii
však bola Československá televízia tvrdo centrálne riadená z Prahy. A
po nádejných začiatočných ambíciách 2. program napokon postupne skončil
ako vysielacie 'úložisko' repríz a rôznych menej vydarených projektov či
relácií, u ktorých sa automaticky predpokladal nízky záujem divákov.
Teda doslova a do písmena prišlo k naplnenie občasného používania názvu
'2. kanál'," spomína Antonič.
Situácia sa však podľa neho odvtedy výrazne zmenila: "Súčasná
televízna Dvojka RTVS predstavuje absolútne modernú programovú službu, v
ktorej si každý divák-koncesionár nájde reláciu, či komplex relácií,
vyhovujúci jeho potrebám, záujmom, intelektu či emocionálnemu naladeniu.
Dvojka ho dokáže poučiť i zabaviť, rozplakať i rozosmiať v tom
najlepšom slova zmysle. A vytvára televíznej Jednotke RTVS nie
konkurenciu, ale plnohodnotnú alternatívu."
Počas pol storočia sa výrazne zmenila nielen televízia, ale aj televízny
divák. Ako konštatoval Milan Antonič – ktorý je nielen dlhoročným
divákom, ale desaťročia v televízii pôsobil – kedysi boli na výber len
dve možnosti – pozerať alebo nepozerať. Prípadne sa dalo voliť medzi 1.
a 2. programom.
"S rozvojom technológií prišlo k nebývalému rozvoju ponuky. Dnešný divák
sa musel naučiť, alebo ešte len musí naučiť, umeniu si vybrať. Tu si
pomôžem citátom Davida Frickera, prezidenta Medzinárodnej rady archívov
(ICA): 'V našom hyper-prepojenom svete, ktorý je zaplavený
informáciami, je nevyhnutné mať taký prístup k spoľahlivým informáciám,
ktorý je autentický, kompletný, použiteľný a prístupný.' A dnešný divák,
podľa môjho názoru, si musí vedieť vybrať aj medzi televíznymi
vysielateľmi toho, ktorý najviac zodpovedá týmto požiadavkám," povedal emeritný archivár Milan Antonič.